untitled (8178)

Život Egon Schiele

Tulln v Dolnom Rakúsku poskytuje kulisy začiatkov života, ktorý bude neskôr definovaný hlbokým nepokojom. Egon Schiele sa narodil 12. júna 1890 v svete, ktorý bol pevne zakotvený v rigidných štruktúrach Austro-Uhorska. Jeho otec, Adolf Schiele, pôsobil ako obstarávajúci stanice pre Rakúske federálne železnice, zatiaľ čo jeho matka, Marie, sa v záznamoch menoší v rodnom znamení Soukupová. V rámci rodiny vyrastal Egon so svojimi tromi sestrami: Elvirou, Melanie a Gertrudou.

Stabilita tohto domáceho prostredia sa však vytráca veľmi neskôr, než by sa očakávalo. Tieň choroby sa šíri domácou pôdou a zanecháva trvalú stopu v psychike mladého umelca. Tieto osobné rany neprejdú len tak bez následkov; vtápi sa do samotného jadra jeho budúcej tvorby. Schiele prechádza svetom s citlivosťou k smrti, ktorá mu neskôr prinesie nezamenné miesto v rámci austriackého expresionizmu. Jeho existencia sa stáva neustálym zápasom o to, aby dokázal preložiť vnútorné napätie do podoby vizuálneho vyjadrenia na povrch plátna.

Jeho cesta ho vedie do samého srdca transformujúcej sa európskej krajiny. Schiele sa pohyhuje v napätí medzi konzervatívnymi akademickými očakávaniami a rodiacou sa potrebou surové, psychologickej pravdy. Život, ktorý žil Egon Schiele, je sériou intenzívnych, často nepohodlných konfrontácií s ľudskou podstatou. Nepokúša sa vykresliť svet takým, aký sa javí oku, ale takým, ako vibruje v nervovom systéme človeka.

Rané roky, rodina a vzdelanie

Stabilita Schieleho mladosti sa rozpadá v roku 1904, keď jeho otec Adolf Schiele, obsluhovateľ železničnej stanice, podlehne syfilísu. Táto choroba, ktorú nakazil počas svadobnej perjalanan v Trieste, zanecháva rodinu v chudobe a mladého umelca psychicky poznačeného tieňom otcovskej mentálnej zmätenosti a hnevu. Egon vyrastá so svojimi tromi sestrami, Elvirou, Melanie a Gertrudou, pod starostlivosťou svojho švácovho brata Leopolda Czihacka. Aj v týchto búrklivých rokoch v ňom trvá fascinácia vlakmi – motív, ktorý sa neskôr objaví aj v jeho tvorbe.

Formálne vzdelanie začína pod vedením pedagoga Ludwiga Karla Straucha. V roku 1906 sa Egon Schiele presťahuje do Viedne, aby študoval na Akademie der bildenden Künste. Atmosféra je však strohá a neustojivá. Čoraz častejšie sa dostáva do konfliktu s ultra-konzervatívnym spôsobom výučby profesora Christiana Griepenkerla. Toto trenčovisko sa stáva neúnosným. Po trochch rokoch potlápania v rámci týchto prísnych akademických tradícií Schiele úplne opúšťa Akademiu, aby si vybojil vlastnú, nezávislú cestu.

Zlom nastáva v momente, keď stretne Gustava Klimta. Uznávaný umelec sa stáva jeho mentorom, poskytuje mladému maliarovi modely a uvádza ho do kruhov Viedne Secesie. Tento vzťah predstavuje prechod od študenta bojujúceho proti tradícii k centralnej postave rodiacia sa avantgarde.

Umelecký rozvoj vo Viedni

Viedeň sa stáva centrálnym bodom Schieleho tvorivého nepokoja. Umelec sa pohyhuje v umeleckých kruhochoch mesta, až sa nakoniec stretne s Gustavom Klimtom. Tento náhodný encounter predstavuje zásadný zlom v jeho životnej aj umeleckej trajektórii. Hoci si Schiele absorbuje vplyv svojho mentora, nezačína len tak kopírovať dekoratívne vzory Secesie. Namiesto toho sa začína zbavovať ornamentov a hľadať hlbšiu, visceraĺnu pravdu. Do roku 1909 sa už aktívne vzdoruje etablovanému poriadku, keď spoluzakladá skupiny Neues Wiener Kunstgruppe a Neukunstgruppe. Tieto hnutia signalizujú jeho definitívny rozchod s tradíciou.

Jeho prítomnosť v meste je charakteristická neustálým pohybom medzi pulzujúcim mestským centrom a tichými okrajmi. Tvorí vo Viedni, Kremse, Klosterneuburgu, Neulengbachu aj v Praze. Tento geografický rozptyl odzrkadľuje jeho psychologický expanziačný proces. Jeho umenie sa vyvikáva od formálnych obmedzení raného vzdelávania smerom k surovému, neochranenému skúmaniu ľudskej existencie. Napätie danej éry je jasne viditeľné v jeho neustále sa meniacich skicách a kompozíciách.

• Portrét Leopolda Czihacka, 1907
• Portrét umedleckého kritika Arthura Roesslera, 1910
• Kompozícia s tromi mužskými nahými postavami, 1910

Technika a expresionista štýl

Čiarou je hlavným motorom Schieleho vizie. Ona len tak nekreslí obrysy tvarov; vibruje nervózną, nekončiacou sa energiou. Používa expresívne línie na vykreslenie psychologického napätia, čo často vedie k pokrveným pózám a skelčene zakriveným teliam. Postavy pôsobia wydlhločne, ich končatiny sú natiahnuté nad prirodzené proporcie, aby vyjadrili pocit nepokoja. Nejde o snahu o anatomickú dokonalosť, ale o pokus odhalit vnútorný stav subjektu. Odlesky pleti pôsobia často vyčiernane alebo choroblene, čo zdôrazňuje pocit krehkosti a fyzickej zraniteľnosti.

Jeho technický prístup sa mení v závislosti od použitého média, no intenzita zostáva nemenná. Vo svojich akvareloch využíva voľné lazúry farieb na vytvorenie hĺbky a nálady, pričom často necháva veľkú časť papiera neprekrytú, aby zvýšil pocit izolácie. Pri práci s olejom na plátne nesie ťahy pędzla rovnakú trhľavú naliehavosť, akú vidíme v jeho kresbách. Okvenúc aj mimo dvojrozmernej roviny skúmal tvar prostredníctvom sochárstva, pracujúc v hline a sádre, aby zachytil vážnosť ľudskej prítomnosti.

• Self-Portrait with Black Vase and Spread Fingers
• Death and the Maiden
• The Family

Kľúčové diela a tematika

Plátno sa pre Egon Schiele stáva miestom psychologickej archeológie. Umelec konfrontuje ťažkosti smrti, sexuality, úzkosti a izolácie prostredníctvom nekompromisnej a úprimnej pohľada. V roku 1915 vytvoril Smrť a dievča, dielo, v ktorom sa prítomnosť smrti stretáva s erotickým pudom. Postavy existujú v stave napätia, ktoré odzrkadľuje vnútorné bojy definujúce jeho umeleckú víziu. Často sa vracia k ľudskej forme, aby vykreslil tieto neviditeľné stavy, pričom telo využíva ako nádobu pre všetky komplikácie ľudskej existencie.

Seboportrét je preňho opakovanej metódou introspekcie. Nepokúša sa predstaviť vyleštený, ideálizovaný obraz, ale skôr ten zraniteľný, často v pokrčených alebo vyčúlených pózach. V obraze Seboportrét s physalis využíva rastlinu Physalis ako opakovane sa vyskytujúci motív. Táto rastlina, so svojou jemnou a papierovou šupkou, symbolizuje pomíjavosť a krehkosť života. Tento botanický element upevňuje jeho fascináciu rozkladom a ulotnosťou ľudskej podstaty.

Aj jeho intímne vzťahy nachádzajú svoje miesto v jeho kompozíciách. V roku 1915 namaloval Portrét Edith Schiele, pričom zachytil svoju manželku spôsobom, ktorý odzrkadľuje jeho špecifický expresívny jazyk. Jeho subjekty nie sú nikdy statické; pulzujú nervóznou energiou, ktorá odzrkadľuje meniace sa sociálne a psychologické krajiny danej éry. Nasledujúce diela predstavujú významné body v jeho skúmaní týchto tém:

• Smrť a dievča (1915)
• Seboportrét s physalis
• Portrét Edith Schiele (1915)

Neskoršie roky a smrť

S prichádzajci prvou svetovou vojnou sa krajina Schieleho života mení. Manželstvo s Edith Harms predstavuje významný osobný prelom v jeho živote, no stabilitu nového vzťahu rýchlo naruší neúprosný nápor vojenského konfliktu. Schiele je povolaný do vojenskej služby, čo ho vystavuje chaosu a neistote, ktoré prináša vojna.

Koniec prichádza s náhlou, biologickou krutosťou. V roku 1918 zasiahne Viedeň pandémia španienky. Vírus odnáša Egon Schiele v 28. roku života. Umierá 31. októbra 1918. Jeho odchod nastáva krátko po smrti jeho manželky Edith, ktorá neprišla o život na tú istú chorobu. Umelecký život končí náhle, no zanecháva po sebe bohaté umelecké díelo, ktoré v sebe zachytáva napätie sveta v stave kolapsu.

Odkaz a umelecký vplyv

Egon Schiele vystupuje na začiatku 20. storočia ako dominantná postava austriackeho expresionizmu. Jeho odklon od dekoratívneho zlata hnutia Secesie smerom k hlbšiemu, visceraľnemu a psychologickému skúmaniu ľudskej podoby zásadne zmenil trajektóriu figuratívneho maľby. Odvlial povrchnosť a odhalil nervovú sústavu, pričom využil trhlinové, nepokojné línie na zachytenie sklesku v úzkosti aj v túžbe. Tento dôraz na vnútornú krajinu namiesto idealizovanej krásy ho ugruntoval ako jedného z najvýznamnejších figuratívnych maliarov svojej éry.

Pôsobivosť jeho tvorby presahuje hranice Vied. Nasledné generácie umelcov nachádzajú v jeho radikálnej úprimnosti predchádzajúci vzor, najmä tí, ktorých priťahli temnejšie a komplexnejšie vrstvy ľudskej psyche. Jeho schopnosť preložiť osobnú traumu a existenčnú napätie do univerzálneho vizuálneho jazyka zaručuje jeho prítomnosť v kontexte moderného umenia. Dnes sa jeho maľby nachádzajú v najväčších múzeálnych zbirkách po celom svete, kde sú uchovávané ako nevyhnutné záznamy psychologických premen v jeho dobe.

• Self-Portrait with Physalis
• Couple Embracing
• Field Landscape (Kreuzberg near Krumau)
• Death and the Maiden

Kde dnes uvidieť jeho diela

Hmotnosť Schieleho tvorby je najsilnejšie cítiť vo Viedni. Leopold Museum uchováva obrovskú koncentráciu jeho diel, ktoré zachovávajú surovú energiu jeho skic a maľieb. V neďaleko sa nachádzajúca Österreichische Galerie Belvedere domáca významné plátna, vrátane ikonického diela Death and the Maiden (Smrť a dievča) z roku 1915. Inštitucionálna architektúra mesta pokračuje v strážení jeho odmietavého odmietania prostredníctvom Kunsthistorisches Museum a Albertina, ktoré oba pohostia podstatné kusy jeho umeleckého opus.

Mimo rakúskej hlavného mesta ponúka Egon Schiele Art Centrum v Český Krumlov v Českej republike vyhradený priestor pre jeho tvorbu. Toto múzeum sleduje jeho evolúciu prostredníctvom trvalej kolekcie, ktorá zahŕňa vodovajky a čiernych atramentových kresieb. V tomto prostredí môžu návštevníci pocítiť špecifickú intenzitu jeho čiar, ktorá sa sústredí na vývoj jeho expresívneho štýlu.

• Death and the Maiden (1915)
• Self-Portrait with Physalis
• Couple Embracing
• The Family